Ako som dospela ku tomu, že máme všetci jeden skvelý dar

Ako som dospela ku tomu, že máme všetci jeden skvelý dar

V priebehu žitia a tvorenia

 

Sú procesy a chvíle, ktoré mi nikdy neprestanú liezť na nervy. Prednedávnom sme konečne zorganizovali fotenie. Líčila som ja, keďže sa rada učím nové veci a rada sa v nich aj zlepšujem. Okrem toho ma líčenie fascinuje. Vzbudzuje to vo mne podobný pocit, ako keď tvorím šperky. Zase z niečoho robím niečo úplne iné.

 

Myslím si, že alternatívne riešenia sú mnohých prípadoch zábavné a sú korením života. A to, že po nich musíme siahnuť, nás núti k tomu, aby sme boli  kreatívni. Takto to bolo aj v prípade fotenia, keď náš fotograf Matyás vyliezol na strom za cieľom dosiahnutia dokonalej fotky.

 

P1280752

 

Chýbalo nám osvietenie  a našim ateliérom bola príroda, v ktorej sme vôbec netušili, že objavíme kúsok z odchádzajúcej zimy. Sneh uprostred „lesa“ nás prekvapil a zrazu sme vedeli, že toto je TO MIESTO. Cestou ku nemu sme sa zabárali do blata a nechutne to čľupkalo, ale napokon to stálo za to. A možno to nechutné blato urobili celý ten okamih výnimočným… Práve on bude tým, na čo si spomenieme.

 

 

Za všetko môžu hviezdy…

 

Večer som sa potom unavená uložila do postele a konečne dostala ku knihe Na vine sú hviezdy. A bola tam myšlienka o našich nekonečnách. Ako sú niektoré nekonečná väčšie ako iné nekonečná. Dovolím si z nej citovať, pretože som vášnivá čitateľka a okrem toho milujem myšlienky, na ktoré by som sama neprišla. Uvedomila som si, že netušíme, aké veľké je to naše „nekonečno“…  a väčšinou žijeme tak akoby sme mali k dispozícii obrovské množstvo času. Tá kniha ma prinútila položiť si otázku: „Akoby som žila, ak by som vedela, že ho mám už len málo? Čo by som robila?“

Na vine sú hviezdy

Na vine sú hviezdy

Neviem, či by som tvorila šperky.  Vážne neviem. Ale napísala by som tento záver.

 

Bol to nádherný VŠEDNÝ deň. Jeden z tých, na ktoré si možno človek spomenie aj po rokoch. Alebo keď jediné, čo ho bude zdobiť, budú vrásky…  A mňa naplnilo obrovskou radosťou to, že sme zachytili zopár okamihov z neho. Pretože plynutím času sa všetko mení a ten okamih už nikdy nebude možné zopakovať. Neviem, ako dlho sa zachovajú fotky v digitálnej podobe. Či o zopár storočí, keď sa šperky rozpadnú (pôsobením času, priestoru a poveternostných podmienok), bude ešte existovať internet. A ak áno, či budú tieto fotky ležať na dne digitálneho sveta alebo v nejakej galérii (možné je všetko). A či vôbec ešte budú nejaké galérie?

 

Ale každopádne, bol to deň ako žiadny iný. A zistila som, že okamihy sú tie veľké radosti, ktoré sa nedajú kúpiť. Na začiatku pripadajú bežné, ale nie sú… nič nie je samozrejmosť.

 

Hlavná hrdinka príbehu Na vine sú hviezdy často spomínala, že je ako časovaná bomba a je len otázkou času, kedy zraní svojich najbližších svojich odchodom…

 

Časovanou bombou sme všetci. Iba na to nemyslíme.

 

Tým všetkým chcem len povedať, že každá chvíľa je obrovský dar, je to dar vybrať si s kým chceme svoj čas stráviť, je to dar prežiť lásku v priateľstve, je to dar… dar, dar. Sme obdarení omnoho viac, ako si často myslíme…

 

tia-tanilkova

 

V prípade, že by ste chceli vidieť viac noviniek, môžete nás odoberať na 150x150-facebook https://www.instagram.com/santiahandmade/ alebo 150x150-pinterest.

Komentáre



Show Buttons
Hide Buttons