Určujú trendy a módne vlny, aké sme?

Určujú trendy a módne vlny, aké sme?

Viete, že máme módne šťastie? Pamätám, ako som chcela silou mocou nosiť topánky s hrubými podrážkami, lebo to bolo IN. Akurát som mala lýtka a stehná ako paličky, ale čo všetko človek neurobí, aby zapadol.  Napokon som vyzerala ako animované postavičky, ale bol tam ten dôležitý pocit: SPOLUPATRIČNOSTI, akceptácie… Tenké nohy a veľké topánky s megahrubými podrážkami znamenali, že niekam patrím, aj keď ma z nich nohy napokon boleli a zničila som si chodidlá…

 

Za krásu sa trpí, ale dnes už nemusím

 

topánky s podrážkami hrubými

Všimli ste si? V súčasnosti sa veľakrát kladie dôraz na odlíšenie, na jedinečnosť a podobne. Viaceré značky (či už bižutérie, kozmetiky, oblečenia) ponúkajú možnosť odlíšiť sa. A potom sú tu značky, ktoré ponúkajú tú druhú krásnu možnosť: BYŤ SAMA SEBOU.

 

Málokto však kladie dôraz na to: BYŤ sama sebou, ale NEBYŤ sama. Alebo byť sama sebou popritom, ako sa snažíme silou-mocou odlíšiť. Musela som sa však nad tým posledným zamyslieť. Ako sa môžeme odlíšiť, keď všetky tie značky, ktoré túto možnosť ponúkajú, majú na čele NIEKOHO, kto diktuje trendy? Ako môžem byť odlišná, keď robím veci rovnako alebo keď nosím veci, ako iné? A je vôbec možné sa odlíšiť v dobe, v ktorej už bolo všetko vymyslené? A odpovede som našla…

 

Dýchame všetky, ale každá odlišne

 

Zaujímavá metafora, čo myslíte? Som veľmi rada, že máme možnosť si vybrať, čo sa nám páči a čo nie. A najmä, že nikto nás za to nevystaví na pranier. Môžeme byť odlišné aj rovnaké. Jedna skupina môže pokojne odvrátiť od nás hlavu a my môžeme ostať nepochopené… ale, čo je dôležitejšie, tá druhá, tá naša „strana“, možno bude náš štýl obdivovať a inšpirovať sa ním. Nebojme sa byť sebou a zároveň byť odlišné a zapadať medzi svojich.

 

Bodka na záver

 

Popritom, ako som písala článok, dospela som k zaujímavému záveru. Nie veci určujú ako my vyzeráme. Ale my, našou osobnosťou, jedinečným prístupom určujeme, ako tie veci vyzerajú na nás. Tým, čo si ku čomu oblečieme, ako sa líčime, aké si dáme topánky, farbu rúžu, ako si upravíme vlasy… To všetko je náš podpis, jedinečná kombinácia vecí, aká by bez nás nevznikla a spôsob, akým komunikujeme s okolím. Samy o sebe napr. bodky pôsobia nežne, pokojne, výrazne alebo chaoticky. Ale s nami to môže nabrať úplne iný smer. Môžu vyzerať dokonca aj romantické veci menej romanticky, ba priam rockovo. Alebo úplne rozprávkovo… Podstatné nie je to, čo máme na sebe, ale ako sa v tom cítime. Či to ladí s našou osobnosťou a pri ženách? Áno, často aj s náladou. Ak sa cítime zle, naše okolie to vycíti. Je to ako keď sa niekto silou mocou snaží ulahodiť, ale nie je to on. Napokon ho neberie nik vážne. A ani on sa necíti dobre. Nie náhodou sa hovorí: Buď sebou, ľudia faloš vycítia… Móda nám praje každou módnou bunkou.

 

Ako by vyzerali na vašej osobnosti?

 

collage červených

 

Viac článkov nájdete na tomto blogu. Aktuálne novinky vás vždy čakajú na našom 150x150-facebook  a naše najlepšie fotografie, akcie, objavíte na 150x150-instagram.

 

tia-tanilkova

 

Ak vás náušnice z kolekcie TYANI zaujali, môžete nahliadnuť aj na nebodkované verzie kvetinových náušníc, ktoré máme skladom alebo na objednávku.

 

PREJSŤ NA KOLEKCIU

 

Ako som dospela ku tomu, že máme všetci jeden skvelý dar

Ako som dospela ku tomu, že máme všetci jeden skvelý dar

V priebehu žitia a tvorenia

 

Sú procesy a chvíle, ktoré mi nikdy neprestanú liezť na nervy. Prednedávnom sme konečne zorganizovali fotenie. Líčila som ja, keďže sa rada učím nové veci a rada sa v nich aj zlepšujem. Okrem toho ma líčenie fascinuje. Vzbudzuje to vo mne podobný pocit, ako keď tvorím šperky. Zase z niečoho robím niečo úplne iné.

 

Myslím si, že alternatívne riešenia sú mnohých prípadoch zábavné a sú korením života. A to, že po nich musíme siahnuť, nás núti k tomu, aby sme boli  kreatívni. Takto to bolo aj v prípade fotenia, keď náš fotograf Matyás vyliezol na strom za cieľom dosiahnutia dokonalej fotky.

 

P1280752

 

Chýbalo nám osvietenie  a našim ateliérom bola príroda, v ktorej sme vôbec netušili, že objavíme kúsok z odchádzajúcej zimy. Sneh uprostred „lesa“ nás prekvapil a zrazu sme vedeli, že toto je TO MIESTO. Cestou ku nemu sme sa zabárali do blata a nechutne to čľupkalo, ale napokon to stálo za to. A možno to nechutné blato urobili celý ten okamih výnimočným… Práve on bude tým, na čo si spomenieme.

 

 

Za všetko môžu hviezdy…

 

Večer som sa potom unavená uložila do postele a konečne dostala ku knihe Na vine sú hviezdy. A bola tam myšlienka o našich nekonečnách. Ako sú niektoré nekonečná väčšie ako iné nekonečná. Dovolím si z nej citovať, pretože som vášnivá čitateľka a okrem toho milujem myšlienky, na ktoré by som sama neprišla. Uvedomila som si, že netušíme, aké veľké je to naše „nekonečno“…  a väčšinou žijeme tak akoby sme mali k dispozícii obrovské množstvo času. Tá kniha ma prinútila položiť si otázku: „Akoby som žila, ak by som vedela, že ho mám už len málo? Čo by som robila?“

Na vine sú hviezdy

Na vine sú hviezdy

Neviem, či by som tvorila šperky.  Vážne neviem. Ale napísala by som tento záver.

 

Bol to nádherný VŠEDNÝ deň. Jeden z tých, na ktoré si možno človek spomenie aj po rokoch. Alebo keď jediné, čo ho bude zdobiť, budú vrásky…  A mňa naplnilo obrovskou radosťou to, že sme zachytili zopár okamihov z neho. Pretože plynutím času sa všetko mení a ten okamih už nikdy nebude možné zopakovať. Neviem, ako dlho sa zachovajú fotky v digitálnej podobe. Či o zopár storočí, keď sa šperky rozpadnú (pôsobením času, priestoru a poveternostných podmienok), bude ešte existovať internet. A ak áno, či budú tieto fotky ležať na dne digitálneho sveta alebo v nejakej galérii (možné je všetko). A či vôbec ešte budú nejaké galérie?

 

Ale každopádne, bol to deň ako žiadny iný. A zistila som, že okamihy sú tie veľké radosti, ktoré sa nedajú kúpiť. Na začiatku pripadajú bežné, ale nie sú… nič nie je samozrejmosť.

 

Hlavná hrdinka príbehu Na vine sú hviezdy často spomínala, že je ako časovaná bomba a je len otázkou času, kedy zraní svojich najbližších svojich odchodom…

 

Časovanou bombou sme všetci. Iba na to nemyslíme.

 

Tým všetkým chcem len povedať, že každá chvíľa je obrovský dar, je to dar vybrať si s kým chceme svoj čas stráviť, je to dar prežiť lásku v priateľstve, je to dar… dar, dar. Sme obdarení omnoho viac, ako si často myslíme…

 

tia-tanilkova

 

V prípade, že by ste chceli vidieť viac noviniek, môžete nás odoberať na 150x150-facebook https://www.instagram.com/santiahandmade/ alebo 150x150-pinterest.

ružové-kvetinové-náušnice

Čo nám chýba, aby sme si pripadali krásne?

Myslíte si, že vám niečo chýba?

 

Vašej tvári alebo vášmu telu? Priznám sa, ja som si to  prednedávnom pomyslela a nechápala som, čo sa so mnou deje. Či som sa zmenila prirodzeným plynutím času alebo sa len moje líca zaoblili ako škrečkovské vačky. O tom ostatnom ani nehovoriac.

 

Obvykle je to tak, že tvorím a zabúdam na svet okolo seba. Bežne sa doma pri vyrábaní nelíčim a úspešne ignorujem svoj (ne)vzhľad.

 

Podstatné však je, že keď som prednedávnom konečne vyliezla zo svojej ulity a mrkla do sveta, nalíčila sa, nahodila, upravila (aby som sa cítila ako žena, ktorá o seba dbá), zistila som, že si pripadám inak.

 

woman-506120_960_720

 

Keď nás zavolá svet…

 

Situácia sa zopakovala. Chystali sme sa do Prahy a ja som si uvedomila, že budem potrebovať nové náušnice, pretože tie, čo mám, sú už nepoužiteľné. Mám totiž obrovský talent strácať ich. Najmä v zime. Ideálne iba jedny z dvojice. Možno si poviete, že mi to môže byť jedno, veď vyrobím ďalšie, ale niekedy to naozaj tak nie je. Najmä, ak materiál, z ktorého som mala daný kúsok, sa už vypredal a nedá sa nikde zohnať. Mám málo kúskov, ktoré nosím. Ak mi niečo prirastie k srdcu, nosím to dovtedy, kým to nestratím alebo úplne nezničím. Takže mi ostali 3 náušnice bez dvojice, ktoré sa univerzálne hodili ku všetkému, 2 normálne s dvojicou, ktoré by som mala vyhodiť (ale ešte som na to nenabrala odvahu), a  nejaké malé, ktoré som ihneď zamietla, a také, čo sa mi farebne vôbec nehodili k oblečeniu…

 

 

Objavenie problému si žiadalo jeho vyriešenie

 

Napokon to skončilo tak, že som si nejaké narýchlo zhotovila. Vyrobila som si ich zo striebra na jemnej retiazke, pretože presne také boli tie, čo som postrácala (až na to striebro a Swarovskeho). A keď som si ich dala, zrazu som pochopila, že sa nič radikálne nezmenilo. Kedysi dávno by som bez nich totiž nefungovala poriadne. Ale o tom sú zvyky, doma totiž zabúdam na to, že vyzerať k svetu by som mala aj v teplákoch.  A, že prvá vec od mojich desiatich rokov bola vždy dať si náušnice, keď som vstala.

blog-tia-náušnice

 

Pre ženu, ktorá odmieta nosiť šperky alebo ich jednoducho nenosí, to nie je žiadna tragédia. Ani pre mňa dovtedy nebola, kým som si neuvedomila, že mi fakt chýbali a bez nich som si nepripadala tak celkom TIOVSKY. Moja tvár je v poriadku… až na to, že by som mala začať s tvárovou jógou. Evidentne svalstvo na tvári tiež ochabuje, ak sa s ním nič nerobí. Jeden môj problém s pocitom neúplnosti vyriešili náušnice. Vďaka ním si totiž vždy pripadám krajšia, oblečená (áno, bez nich mám pocit nahoty), a jednoducho ženská. A ten druhý pocit budem riešiť popritom ako budem šiť náušnice. Veď nik nepovedal, že nemôžem vydávať pazvuky i-á, keď ma nik nevidí. Ak to bude tvárová jóga vyžadovať, urobím to.

 

Tia Tanilková a Attila Ambrúž v Prahe

Čo nám naozaj chýba?

Dospela som napokon aj k  záveru. V skutočnosti vašej tvári ani mojej tvári určite nič nechýba. To všetko máme len v hlave.  Sú to len predstavy o tom, ako by sme mali vyzerať, a ako by sme sa mali cítiť. Aj ochabnuté svalstvo je ok, je to len vec pohľadu. Väčšina z nás však pravdepodobne má predstavy, aké by to malo byť. Porovnávame sa. A vyberieme to, čo sa nám páči na druhých. A keď to nemáme, trestáme sa pocitom menejcennosti a nepripadáme si také krásne ani výnimočné. Ja osobne sa nechcem obviňovať kvôli svojim predstavám o tom, aká by som mala byť. Obdivujem ľudí za ich rôznorodú krásu, ale mať ju všetku? To by sa asi ani nedalo. Už dávnejšie som pochopila, prečo sa hovorí, že každá žena je krásna – a preto by som na plastiku kvôli svojej predstave o dokonalosti (kráse) nešla. (Aspoň teraz. Neviem, ako to so mnou bude vyzerať neskôr. V hlave. Nie vonku. To bude už len staršie a staršie.) Takéto veci, ktoré nezasahujú radikálne do mojej prirodzenosti, napokon volám malé radosti a pripadajú mi v poriadku. Pominuteľné, ale svojim spôsobom, ak nás urobia len o kúsok šťastnejšími a spokojnejšími, tak prečo nie? Ešte nie som natoľko zrelá ani uvedomelá, aby som sa dokázala vzdať svetských pôžitkov alebo sa nikdy neposudzovala. Snažím sa, ale nie je to také jednoduché. Napokon to, že sa a o seba staráme, je len známkou toho, že sa máme radi alebo že sa o to snažíme. Že nám na sebe predsa len záleží. A zdravé sebavedomie je dôležité z rôznych dôvodov…

aby sme si pripadali krásne

Som veľmi rada, že ste objavili tento článok a dúfam, že ste si prečítali najmä predošlý odstavec. Ak si myslíte, že niekomu by tento článok pomohol alebo mu len vylúdil úsmev na tvári, neváhajte ho zdieľať. Napokon naše svety si obohacujeme navzájom…

tia-tanilkova

V prípade, že by ste chceli vidieť viac noviniek, môžete nás odoberať na 150x150-facebook https://www.instagram.com/santiahandmade/ alebo 150x150-pinterest.

Show Buttons
Hide Buttons